Bez skutkov sa žiadna zmena neuskutoční. Konajte hneď teraz!
Už dlhší čas cítim bolesti v chrbte. Viem, že mi chýba pohyb a všetko by prestalo, keby som sa pravidelne aspoň prechádzala, ale vždy si nájdem výhovorky, prečo na to nemám čas. Včera večer som si čítala knihu 21 dní Marka Dzirasu, kde spomínal techniku ako je potrebné si napísať 101 snov a má to na človeka vraj veľký vplyv, ak si ich človek napíše na papier. Ten zoznam som si urobila už minulý týždeň, vrámci jedného kurzu, a bola som prekvapená, že medzi mojimi snami sa objavilo niekoľko želaní ohľadne pohybu, športu a pobytu v prírode. A pritom sú to želania, ktoré sú jednoducho splniteľné, nepotrebujem na to žiadne peniaze, v podstate ani veľa času, a predsa sa neviem odhodlať k pravidelnému pohybu. Bývam v Trnave a to je mesto, kde nemáme blízko prírodu. Ak túžite po prírode, musíte sa presunúť 15 až 20 km na západ. V podstate to nie je ďaleko, ale nemôžete vyjsť z bytu a rozbehnúť sa peši do lesa.
Dnes som sa však zobudila skôr a hovorím si, nebudem už viac čakať a nekonečne premýšľať či chcem nechcem, môžem nemôžem. "Idem von, do prírody, hýbať sa!", rýchlo sa oblečiem, naraňajkujem a ide sa! Nebudem sa donekonečna vyhovárať na to, že nemám čas. Veď mi to zaberie hodinku dve času, za ten čas doma v sobotu nič rozumné neurobím, ledva sa prebudím, častokrát v hypermerkete strávim hodinu ani si to neuvedomím.
Čas sa dá nájsť, pokiaľ si poviem, že je to pre mňa priorita. Sadla som rýchlo do auta, aby som si to náhodou nerozmyslela a namierila do Hornej Krupej, susednej dediny asi 15 km vzdialenej a zaparkovala priamo pod lesom.
Bože, aké ľahké. Prečo som tu 10 rokov nechodila? Koľko strateného času a pre mňa osobne radosti. Veď som tu autom za 10 minút, autom jazdím neustále a často i 100 km denne. Prečo sa toľko vyhováram, že les je ďaleko. Veď je to tak blízko! A ako je tu krásne. Vystúpila som a kráčala som len tak bez cieľa po cestičkách, ktoré viedli lesom i popri lese. Milujem chodiť po lese len tak, bez konkrétneho cieľa, ako prieskumník. Zbadám cestičku a hneď idem preskúmať kam vedie, zbadám poľovnícky posed, vyleziem naň a posedím si v ňom. Jednoducho žiaden plán, žiaden cieľ, len spoznávanie lesa. Vždy sa čudujem, koľko veľa cestičiek je v lese, "kto ich urobil, kto tadiaľto chodí?" premýšľam. Je tu tak nádherne. Fúka vietor, svieti slniečko, vtáčiky spievajú a ja sa konečne hýbem. Robím niečo pre svoje telo, ale aj pre svoju dušu. A je mi tak neskutočne dobre. Cítim, že som v tomto okamihu šťastná, cítim že toto som ja a toto málo mi stačí na to, aby som sa cítila dokonale. Možno to tak nemá každý, pre každého je zážitok niečo iné, treba to len objaviť, čo je to, čo nám robí radosť. A ja viem, že mne stačí pustiť ma do lesa, vyvenčiť sa :-)
Zdržala som sa dve hodiny. A celá rozžiarená sa vrátila domov, plná energia a nadšene sa pustila do ďalšej práce.
Máte aj vy niečo, čo by ste radi zažili, našli si čas len tak pre seba a už dávno ste to neurobili? Tak do toho. Urobte to hneď. Hneď teraz vyrazte. Verte, ta hodinka vám nebude chýbať. Práve naopak, s energiou, ktorú získate urobíte potom omnoho viac a možno aj veci, ku ktorým ste sa dávno nevedeli odhodlať. Ako napríklad ja tento web. Urobte si radosť. Hneď teraz :-)
Na začiatku som spomínala, že ma bolel chrbát? Vidíte, už som na to zabudla, lebo už mi nič nie je. Potrebovala som len prechádzku. :-)